Knihu Maisie na stope som si vybrala preto, lebo mám rada detektívky. Hlavná hrdinka má dokonca psíka, tak ako ja. Ale zistila som, že to až taká dobrá kniha nie je.

 

Kniha Holly Webbovej začala byť zaujímavá až na strane 101. Dovtedy sa mi nezdala zaujímavá preto, lebo to vôbec nebol pútavý prípad. Do polovice knižky Maisie vlastne skoro ani nepátrala. Potom to začalo byť trochu zaujímavé, ale mladé dievča, herečka, ktorá smaragd stratila, stále strašne vyvádzala a plakala, akoby bola rozmaznaná. Kvôli nej museli prehľadať celé divadlo a aj tak nič nenašli. To už Maisie konečne začala aj trochu pátrať. Všimla si napríklad, že jedna kamarátka tej herečky so strateným smaragdom, je na ňu strašne milá, až prehnane. A tak ju sledovala. Videla, ako herečku niekto na pódiu potkol počas predstavenia. A bola to tá jej kamarátka. Celý prípad Maisie vyriešila iba ako keby náhodou a nie pátraním.

 

Ilustrácie sa mi páčili viac. Boli čiernobiele, ale veľmi pekné a k príbehu sa hodili. Kreslila ich Marion Lindsay. Ak máte radi detektívky, tak si túto knižku skúste prečítať, vám sa možno páčiť bude.

 

Marínka Holešová

 

Recenzia vznikla vďaka projektu Knižné štipendium III.