Kniha spisovateľky Christine Nöstlinger je písaná formou denníkových zápiskov dvoch hlavných postáv: Susi a Paula. Príbehy sú oddelené, teda môžete najprv prečítať príbeh z pohľadu Susi a potom otočiť knihu a dozvedieť sa ako to prežíval Paul. Ja som čítala oba naraz po jednotlivých dňoch. Je to určite zaujímavý spôsob ako napísať knihu.

 

Paul sa vracia do Viedne, lebo jeho rodičia sa rozvádzajú. Nachádza tu starých priateľov, s ktorými si už ale nerozumie. Ani Susi svojho kamaráta nespoznáva. Lezie jej na nervy, lebo sa vychvaľuje vecami, ktoré nie sú pravdivé. Má nových kamarátov, na ktorých Paul žiarli. Hnevá ju, že sa chce votrieť do priazne jej mamy.

 

Na druhej strane, Paulovi chýba život na vidieku a nevie do staro-nového kolektívu zapadnúť. Najsmutnejší je však z toho, že on nechýba svojmu otcovi. Chcel by mať niekoho, kto by ho mal rád a komu by na ňom záležalo.

 

Kniha sa mi ľahko čítala, určite by ju zvládli aj menšie deti, ale kvôli tomu, ako sa hlavní hrdinovia správali, napríklad, že chodili poza školu a boli drzí, je vekové odporúčanie na obálke vhodné. Kniha sa páčila, lebo som sa v Susi videla. Bola ako ja. Často som s ňou súhlasila a vedela som sa vžiť do jej kože. Čo by som zmenila, je otvorený koniec. Radšej by som sa dozvedela, ako to celé skončí.

 

Emily, 11 rokov

 

Recenzia vznikla vďaka projektu Knižné štipendium II.