Text vznikol pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie a autor ho čítal v okne Kníkpectva Na korze.

 

Kapitola 1: 1989

Je november. Padá lístie aj režim. Na jeseň 1989 mám tri a trištvrte roka a netuším, čo sa okolo mňa deje. Môj svet je malý. Je to len miniatúra. Tvorí ho podkrovný byt pre zamestnancov v levočskom múzeu, kde môj tato pracuje a materská škola, kde ma učiteľky zbožňujú, pretože poobede poslušne spím, nie ako ostatné deti, ktoré vystrájajú. Je to neďaleký Spišský hrad, sú to netopiere, ktoré počas súmraku vyletúvajú z jaskyne v tiež neďalekom Čingove. Toto sú veci, ktoré vnímam a veľmi intenzívne prežívam. Nevnímam to, že tatovi posiela jeho známy zo zahraničia videokazetu s nahratým spravodajstvom rôznych nemeckých staníc s reportážami o študentoch, ktorí v ČSSR vyšli do ulíc. Čo je na tom, vyjsť do ulíc? Ja vychádzam do ulíc každý deň spolu s mamou, ktorá ma odprevádza do škôlky pri Levočských hradbách. Tú videokazetu ani neevidujem, nie je pre mňa zaujímavá – rozhodne nie tak, ako stredoveké meče visiace na stenách bytu tatovho kamaráta, reštaurátora Igora Žuchu, odborníka na Majstra Paula z Levoče. Keby som sa nad tým zamyslel – no v tom veku o niečom takom nemôže byť ani reč – musel by som dospieť k záveru, že mu tú videokazetu niekto doniesol, alebo si ju odniekiaľ priniesol on sám. Niečo také v tom čase posielať poštou asi nie je najrozumnejšie. Navyše… v 89-tom nemáme videoprehrávač, takže jej existencia a prítomnosť u nás je zrejme iba symbolická. A symbolika, symbolickosť a symbolizmus sú pre chlapca, ktorý na svete nie je ešte ani 1500 dní, celkom cudzie, neznáme svety. Uvedomujem si veľmi málo vecí. Keď pokreslíme so sestrou celú stenu v našej detskej izbe, rodičia sa zlostia. Keď pokreslím celý papier – rodičia sa tešia. Pritom stenu aj papier pokreslím rovnakým štýlom aj obsahom. Dokonca sa odvažujem tvrdiť, že niektoré detaily, čiary a tvary na stene sa mi podaria viac a oveľa lepšie ako na papieri. Záver? Na obsahu zrejme nezáleží až tak veľmi, ako na záznamovom materiáli. Papier – áno. Stena – nie. Moje uvedomovacie a závery vyvodzovacie schopnosti sú očividne v plienkach. Nemám ani poňatia, kto sú tí fúzatí a bradatí chlapi, ktorí sa u nás občas vyskytujú, niekedy dokonca prespia – a prídu vždy so záhadnou batožinou ako El Mariachi z Rodriguezovho filmu – čierny futrál s akustickou gitarou. Spomienky sa mi zlievajú – podľa vtedajších poznatkov na poli neurológie, kognitívnej psychológie a pediatrie sa obstojná dlhodobá pamäť u dieťaťa vyvinie až v treťom roku. Môj spomienkový „rekordér“ je teda pomerne čerstvý a ešte sa len učí, ako správne ukladať a zoraďovať dáta. O nejakej ich hlbšej analýze sa hovoriť nedá ešte niekoľko rokov.

Okolo mňa sa dejú dejiny. Som ich živým svedkom, no moje svedectvo by na žiadnom súde neobstálo. Nemám dostatočne vycibrený rozumový aparát a vhodné prijímače, zachytávače a triediče špecializované na dejinné udalosti. Nezaujímajú ma tiché a nervózne dospelácke debaty v kuchyni. Oveľa väčšiu cenu má pre mňa plagát neviem-už-ktorých Star Wars na dverách kancelárie tajomníčky levočského múzea. Hoci, keď si to spätne rozanalyzujem, nepribudol na tých dverách až potom, neskôr, po tom všetkom? Keď už oficiálne mohol visieť na akýchkoľvek dverách akejkoľvek kancelárie akýkoľvek plagát akéhokoľvek amerického filmu? Neanalyzujme, spomínajme. Mojou najobľúbenejšou kapelou v tej dobe je Pražský výběr. Drobná motorika sotva štvorročných prstov je pre mňa úplné nóvum, no ja sa napriek tomu, že si ešte nedokážem poriadne uviazať šnúrky na topánkach, kvôli hudbe pražských artrockerov naučím ovládať zložitý mechanizmus drahého nemeckého gramofónu: založiť platňu, očistiť štetcom ihlu prenosníka, handričkou otrieť prach na točiacom sa vinylovom disku, spustiť ihlu presne na drážku a… upaľovať ku gauču, kde ma už čaká podomácky vyrobená sada bicích: vankúše všetkých veľkostí, do ktorých trieskam varechami do rytmu „Pražákům těm je tu hej“. Nie, nepočúvam hlbšie posolstvá textu, nevenujem pozornosť metaforám, skrytý význam slov je detskej mysli naozaj dobre skrytý a ostáva nenájdený, kontext Kocába a spol mi absolútne uniká. Nielen hudobnú, ale aj filozofickú a ideovú hodnotu otcovej platňo-téky v tom nevinnom veku nedokážem plne doceniť. Počúvam Pražský výběr jednoducho preto, aby som mohol varechami zničiť peknú kôpku maminých vankúšov, predstierajúc, že som rockový bubeník. A pritom von, mimo môjho mikrokozmu, bubnujú dejiny. Historická udalosť klope na dvere. 16. a 17. november. Vraj som pri tom, vraj sedím „na gingách“, iní by povedali „na koníčka“, čiže môjmu tatovi na krku, keď štrngá kľúčami. Ale počkať – nie je toto spomienka každého, kto sa narodil niekedy v druhej polovici 80-tych rokov v Československu? Obrázok dieťaťa sediaceho svojmu rodičovi na krku, kým ten na preplnenom námestí s roztrasenou dušou v hrudi trasie zväzkom kľúčov a trasúcim sa hlasom „kričí“ „Di-a-lóg, di-a-lóg“… Ale ja mám už takmer 4 roky, udrží ma môj otec tak dlho? A do toho ešte jednou rukou štrngá kľúčami? A štrngá sa vôbec aj v malej, niekoľkotisícovej Levoči? Nedeje sa všetko hlavne v Bratislave, Prahe, Košiciach, Brne? Ale, možno sme v Košiciach, tie nie sú od Levoče až tak ďaleko… Dobre, dajme tomu, že túto spomienku som si osvojil, adoptoval. Patrí celej mojej generácii. Tie skutočne moje, iba moje, sa vôbec netýkajú politického vrenia, ktorého som nezaujatým „pamätníkom“. Sú trochu skromnejšie, menšie, banálnejšie. Môj tato, ktorý chytá do pohára obrovského sršňa, čo vletel do detskej izby. Je jasné, že toto nemohlo byť v Novembri, vtedy sršne nelietajú. Alebo naša andulka menom Piďo, ktorá je zavretá v klietka na chladničke, no počas obeda ju rodičia vždy vypustia von a ona lieta po celej kuchyni, sadá na hlavy každému členovi rodiny a zabára sa svojimi malými pazúrmi do kože. Ten pocit si viem vybaviť ešte aj dnes, po 30 rokoch. Na rozdiel od pocitu, zrejme silnejšieho, oslobodzujúcejšieho a euforickejšieho, ktorý pocítila generácia mojich rodičov, keď režim definitívne padol. Zmenila sa ústava. Prišli prvé voľby. A tak ďalej… Narodil som sa v Československej socialistickej republike, no skôr, než sa mi stihol skompletizovať mliečny chrup, ocitol som sa – bez môjho vedomia a pričinenia – v demokracii. Nie som posledná generácia, ktorá si ešte pamätá socík, som prvá, ktorá si ho už nepamätá, hoci sa do jeho finálnej, atrofujúcej fázy narodila. Moja generácia je však svedkom čohosi iného. Pozostatkov, pomaly sa rozkladajúcej zdochliny bývalého režimu, ktorá tu ešte stále smrdí a nielen to – kto niekedy v živote na vlastné oči videl zdochlinu veľkého zvieraťa, dobre vie, že sa v nej rodia nové a nové larvy, že k sebe priťahuje mrchožrútov, potkany, hyeny a supy zo širokého okolia. A tým pádom je v podstate stále „živá“.

Kapitola 2: 2019

Je november. Padá dážď a wi-fi. Sedím na izbe v Hoteli Hviezdoslav v Kežmarku a píšem. Kľúč od hotelovej izby je čipová karta. Tou by sa štrngať nedalo. Rovnako ani USB kľúčom, na ktorý po dopísaní text nahrám a zanesiem ho na recepciu, aby mi ho vytlačili. Píšem divadelnú hru o Borodáčovi, zakladateľskej osobnosti slovenského profesionálneho divadelníctva. Chcel som si prezrieť Kežmarok, malé kráľovské mesto, ktoré bolo kedysi veľmi dôležité, no dnes je už len historické a celkom pekné – nebyť tyrkysovo zateplených panelákov, ktoré špatia výhľad na panorámu mesta, pekne viditeľnú z hradnej veže. Ale prší a tak sa vlastivedná prechádza nekoná. Zmôžem sa len na prebehnutie krížom cez námestie do kníhkupectva Alter Ego, kde si kúpim dve knižky poézie. Imunitu od Márie Ferenčuhovej a Santa Panica od Petra Maczovského. Do Kežmarku som prišiel prezentovať film o Štefánikovi. Borodáčovom „rovesníkovi“, otcovi našej demokracie, spoluzakladateľovi prvej Československej republiky. Štefánik bol počas prednovembrového režimu „persona non grata“. Komunisti ho nemali radi. Jeho odkaz, to, za čo bojoval, v čo veril a z akých pomerov pochádzal, nehralo do ich červených karát. S Borodáčom, ktorý síce až do svojej smrti v 60-tych rokoch režíroval, vyučoval a riaditeľoval, mali komančovia tiež problémy – odmietol vstúpiť do strany a síce bol celoživotným milovníkom Stanislavského a sovietskej dramatiky, nemal pochopenie pre komunistov a ich pokrivenú politiku. Na to bol príliš priamy, zásadový a čestný. Rovnako ako Štefánik. Ktovie, ako by sa bol zachoval on, keby sa dožil toho, ako v 48. komunisti pučom kradnú moc a ničia jeho vysnívanú, ťažko vybojovanú Československú demokratickú republiku. Je sto rokov od smrti Štefánika a tridsať od Nežnej revolúcie, kedy naši rodičia ukázali totalite, že „vox populi“ je jediná správna „vox“, aká existuje. Čo sa za tie tri dekády udialo? Udial sa nepatrný kus dejín, ktoré sú ešte tak žeravé, že držať ich dlhšie v mysli páli. Treba ich ešte odložiť nabok a až keď vychladnú, bude možné sa v tom popole v pokoji prehrabávať a zisťovať, čo sa vlastne udialo, čo všetko v tom dejinnom ohni horelo, čo zhorelo, čo ostalo – a či niekde úplne dole ešte čosi tlie. Malá tridsaťročnica pre ľudstvo, veľká pre človeka. Ja som za to obdobie stihol vyrásť. Mliečny chrup vystriedal ten stály – a už sa pomaly začína lúčiť aj ten. Dospel som – minimálne fyzicky – takže ak mi vletí sršeň do izby, nemusím si na pomoc volať tata, dokážem ho chytiť aj sám. Dážď sa mení na mrholenie. Idem si prezrieť kežmarský hrad. Som pričlenený k početnej skupine stredoškoláčok. Študentky veteriny z Košíc. Každá jedna z nich sa narodila po roku 2000. S nezáujmom a z povinnosti sledujú niekoľko storočí staré halapartne a unikátne 20-kilové brnenie s podobizňou Panny Márie, ktorá mala rytiera chrániť. Niekedy je človek ochotný vyvinúť veľké úsilie a energiu len na to, aby niekomu inému, vynakladajúcemu ekvivalentné množstvo energie, prerazil lebku palcátom skôr, ako ju prerazia jemu. Telo udatného bojovníka sa dávno premenilo na prach. Jeho meno ani tvár si už nikto nepamätá. No jeho naleštená zbroj má čestné miesto v hradnej veži, vystavená tridsaťnásobnému nezáujmu budúcich veterinárok. A možno nie, ktovie, čo z nich vyrastie, je priskoro na takéto definitívne závery.

Kapitola 3: 2049

Je november – pokiaľ dobre rátam, už šesťdesiaty tretí krát v mojom živote. Padá mi čoraz viac vlasov. Ak ešte žijem, mám sa pravdepodobne dobre. Všetko je digitálne. Môj svet je malý. Scvrkol sa na displej čítačky, displej laptopu a displej smartfónu. Znova počúvam Pražský výběr. Platne sa kdesi stratili, no stiahol som si ich z netu. Kontext textov a význam metafor, hoci by som mu aj mohol porozumieť, už nevnímam. Páči sa mi ten rytmus. Užívam si iba tú hudbu, melódiu, vibrácie. Len ten zvuk bez nánosa dejín. Bez dekorácie politiky. Bez tých ďalších konkrétnych významov. Zisťujem, že slovo „bezvýznamný“ nemusí byť v istom zmysle vôbec tak negatívne. Okolo mňa sa dejú dejiny. Neprestajne. Aparáty na ich zachytávanie, triedenie a uvedomovanie mám už unavené a nasmerované na menšie veci, drobnosti, banálne detaily, maličkosti. Dnes ma napríklad potešil sršeň, ktorý mi vletel do izby. Prekvapilo ma to. Nie to, že hmyz ešte lieta aj v novembri – v dôsledku dlhodobo neriešenej klimatickej krízy a globálneho otepľovania je to pomerne bežný jav. Skôr ma prekvapilo to, že sršne ešte nevyhynuli. Najprv ho chcem chytiť do pohára a vypustiť von, no potom si to rozmyslím. Zavriem okná, aby náhodou nevyletel. Pozorujem, ako naráža do sklenenej tabule okna, potom párkrát obkrúži izbu, odpočinie si na zamatovom závese a svoju rutinu opakuje. Pravidelnosť a vytrvalosť tohto úkonu ma akosi zvláštne upokojuje. Vrčanie a bzučanie jeho krídel je blahodarnou drónickou hudbou, ktorá ma takmer hypnotizuje. Veľmi rýchlo upadám do hladiny alfa. Kdesi veľmi hlboko, z najspodnejších vrstiev blednúcej pamäte, sa vynára hmlistý obraz niečoho dávneho. Vzdialeného. No zrejme dôležitého, keď to pretrvalo šesť desaťročí, neustále prekrývaných novými a novými udalosťami, spomienkami, nánosmi. Obraz je jednoduchý. Dieťa sedí na krku svojmu rodičovi. Je chladno, neskorá jeseň. Rodič niečo drží v ruke a trasie tým. Hrkálka, alebo niečo podobné. Zrejme sa snaží upútať pozornosť dieťaťa, zabaviť ho. Neviem, či som tým dieťaťom ja, možno som to videl v nejakom starom českom filme, ktorý bol za mojej mladosti populárny. Nestíham tú situáciu rozobrať podrobnejšie, obraz mizne, je vystriedaný ďalším… Bradatý muž s gitarou v pevnom čiernom futrály. Je to zrejme môj otec, viem, že mal bradu a presne taký istý futrál a v ňom svoju YAMAHU. Kráča popri ceste, je horúco, stopuje, no žiadne auto mu nezastavuje. Z krajnice ho sleduje korytnačka. Je to zrejme tiež veľmi stará spomienka. Korytnačky vo voľnej prírode dnes už nenájdete.

Michal Baláž