Ako ďalšiu knihu v rámci štipendia som si vybrala dielo japonského spisovateľa menom Osamu Dazai No longer human, ktorého slovenské čitateľské publikum možno veľmi nepozná, ale jeho tvorba určite stojí za prečítanie. A keďže čítam knihy aj v cudzom jazyku, rozhodla som sa tentokrát vymeniť slovenský preklad za ten anglický.

 

Kniha začína v momente, keď nemenovaný rozprávač nájde tri fotografie a tri zošity napísané Obaom Yozom, ktoré sledujú jeho úpadok zo študenta na človeka závislého od morfia. Začne sa rozprávanie a odvíja sa príbeh o Yozomovom morálnom, fyzickom a emocionálnom úpadku do temného života zločinu, samovrážd, prostitútok, alkoholu a drog.

 

Kniha je napísaná v prvej osobe, čo jej dodáva psychologickú hĺbku a intímnu náladu. Yozo nám rozpráva o všetkých svojich myšlienkach, obavách a predstavách – o všetkom, čo skrýva pred svetom tým, že nosí „klaunskú masku“ veselosti a vtipu. Cíti sa hlboko odcudzený od všetkých naokolo a jeho každodenná existencia je sužovaná týmto intenzívnym pocitom neschopnosti ukázať ostatným svoje skutočné ja.

 

Vec ktorá ma fascinovala, je obrovské množstvo Dazaiových autobiografických prvkov, ktoré v románe No longer human môže čitateľ nájsť. Rovnako ako Yozo, aj Dazai zanedbával štúdium a zaujímal sa o prostitútky a alkohol. Obaja sa pokúsili o samovraždu utopením na pláži v Kamakure a obaja sa stali závislými na liekoch proti bolesti na báze morfia.

 

Možno, keby Yozo našiel vo svojom živote niečo cenné, veci by sa vyvinuli inak. Čím viac premýšľam o tejto knihe a Yozovi, tým viac sa s ním dokážem stotožniť. Je to takmer desivé, ale rovnako ako on, som veľmi nedôverčivá osoba.

 

Vrelo vám odporúčam si túto knihu knihu! A pokiaľ ide o mňa, plánujem čítať viac japonskej literatúry.

 

Alexandra Husárová, 14 rokov

 

Recenzia vznikla vďaka projektu Knižné štipendium IV.