Často si ani neuvedomujeme, ako nám život uniká pomedzi prsty. Ani sa nenazdáme a už máme polovicu života za sebou. Ale aj napriek tomu, ako rýchlo čas letí, si ho chceme užiť, splniť si svoje sny a robiť niečo, čo nás napĺňa. No Addie takúto možnosť nemala.

 

Addie vždy snívala, že raz vyletí z hniezda svojej malej francúzskej dediny a spozná Paríž, precestuje iné mestá, spozná krásy sveta. Rodinný život, kde je uviaznutá až do konca svojho života v dedine, s deťmi na krku, ju desil. Addie sa svojich snov nechcela vzdať a zúfalstvo ju dohnalo k uzavretiu zmluvy s diablom. Doslova. Získala neobmedzený čas, presne to, po čom stále snívala, ale malo to jeden háčik – Addie zmizne z pamäti ľudí po tom, ako im zmizne z dohľadu. 

 

Addie prežila skoro tri storočia v samote. Bez možnosti zanechať za sebou odkaz, stopu. Otvoril sa jej svet s nekonečnými možnosťami, kde zablúdila až do New Yorku. Tam sa stalo niečo, čo ešte nikdy predtým – chlapec z antikvariátu si ju pamätal.

 

Kniha má veľmi zaujímavú myšlienku, ktorá ale bola aspoň pre mňa strašne nudne spracovaná. Ešte sa mi nestalo, že by som sa takto veľmi pri knihe nudila. Je určená skôr pre staršie publikum. V knihe sa striedajú dve hlavné časové línie, minulosť a prítomnosť, zaujímavejšia bola skôr línia z prítomnosti. Celkovo mi prišla kniha nudná, postavy boli nudne napísané, ale verím, že pre niekoho táto kniha bude určite zaujímavá. Pre ale mňa je Addie a jej príbeh jedným z tých, na ktoré si s veľkou istotou už nespomeniem.

 

A ak nechcete dopadnúť ako Addie, tak nezabudnite: „Ani v najtemnejšej hodine zúfalstva či núdze sa nemodli k bohom, ktorí odpovedajú po súmraku“.

 

Sofia Šepeľová, 14 rokov

 

Recenzia vznikla vďaka projektu Knižné štipendium IV.