Text vznikol pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie a autorka ho čítala v okne Kníhkupectva Na korze.

 

Mojich 30 rokov, teda mojich 36. 36 mínus 30 rovná sa šesť. Keď som mala 6, chodila som do prvej triedy, mala tmavodomodrú aktovku a hovorila som po česky. Áno po česky. Ako detský kardiopacient som sa liečila v lázních v Teplicích nad Bečvou spolu s ďalšími stovkami Československých detí. Len tých, čo hovorili po česky bolo o niečo viac, a tak som sa v šiestich rokoch stala bilingválna. V tej dobe som však využívala len češtinu. „Oco rusnak, mama Šarišanka a decko hovorí po česky…“ Takto si hundrali tetky v autobuse Karosa cestou na zájazd do spriateleného Rumuska. Leto roku 1989 bolo plné očakávania. Už som veľká a idem do školy. Volám sa Aďka Totiková. Bývam na Leninovej 32 oproti príslušníkom VB pri kasárňach. Súdružka učiteľka bola s mojím predstavovaním sa spokojná. Aj s jej oslovením. No neviem kedy presne, bolo to pred Vianocami, nám oznámila, že už ju nemáme volať súdružka ale pani. Aká pani? Nerozumela som a rozhodla som ju volať Súdružka pani učiteľka. Hrdo a presvedčivo. Aspoň do konca školského roka. Ďalší úder do malého nestabilného srdiečka prišiel v momente keď nám povedali, že už nemusíme skladať iskričkovský sľub. Ako nemusíme? Ja som sa na to tak tešila… a na uniformy a recitovanie básničiek. Určite sa tam recitujú básničky a ja chcem recitovať a vystupovať, lebo už ako škôlkarka som vedela spamäti aspoň 20 básničiek. Som maximalistka.

No a spartakiádu… spartakiádu už nebudeme trénovať. Tak toto je vrchol. Odmietam. Končím, odchádzam. Do Rakúska. Do Viedne. Sme na ceste s rodičmi. Oco zháňa nejaké súčiastky. Zastavili sme sa aj v mäsiarstve a kúpili jednu žemľu so sekanou. A zjedli ju spokojne všetci štyria.

90-te roky sa na mňa rútia, bojím sa výpalníkov, drog, čo sa dajú zohnať v krčme pri kúpalisku. Chcela by som si kúpiť plyšového chodiaceho psa na baterky. Stojí 500 korún a nikdy v živote naňho nebudem mať. Život na základke Pugačevke ma neprekvapuje. Veľa vystupujem, trocha ma šikanujú a páčia sa mi chlapci. Fero, Mišo, Roman, Marek, Paľo…Nie všetci naraz, postupne. Ale nie som zaľúbená. Hovorím, že sa mi páčia preto, aby som svojou nezamilovanosťou nevytŕčala. Aj tak trčím až príliš. Som papuľnatá, snívam, že budem umelkyňa a pôjdem do Holywoodu. Alebo aspoň do Bratislavy. Neveria mi, som objektom výsmechu. Tak sa aspoň tvárim, že aj ja som do niekoho, aby bol pokoj.

Pane Bože, prosím nech nemusím ísť na Obchodnú akadémiu, prosím, prosím. Na konzervatóriu neotvárajú ročník. Môj sen sa rozplýva a idem na gymko. Na naše Gymko. Armádneho generála Ludvika Svobodu. To je strašne dlhý názov. Nechce sa mi ho furt vypisovať na papiere, dokumenty, zošity. Tak to skracujem na Gym. Arm. Gen. L. Svob. Kto to inak bol? Nikdy nám to na gymku nepovedali…

1997. Zomrel Giani Versace, aj princezná Diana, aj Matka Tereza. Hmmm, ťažký rok. Mama s tetou Valikou plačú nad vínom. V telke ukazujú milióny sviečok. Aj my ideme Diane zapáliť sviečku ku kulturáku. Vraj bola vzorom pre moderné ženy. Mne skôr chýba ten Versace. Mám 14, a zmysel pre módu. Extravagantnú.

Farár spomína na matku Terezu počas štefanskej kázne, ale ja počúvam len na pol ucha. Vidím najkrajšieho chlapca na svete. Som zamilovaná. On vyzerá, že tam nechce byť. Má pérovú vetrovku a pletenú čiapku s brmbolcom. Pane Bože, modlím sa k tebe, nech je gymnazista.

Je! Volá sa Gabo a býva na sídlisku 3.

Začínam si písať Denník.

1.7.1998. Dnes mám 15 rokov. Ináč nič zvláštne, lebo Gabriel je na Vinnom. Dôležité však je, že už

Po prvé: nie som pod zákonom / nemala by som teda veľmi vyvádzať/

Po druhé“ Som právoplatný občan Slovenskej republiky /zatiaľ bez občianskeho/

Kúpila som si mydlo a sprej FA.

2.9.1998. Znova škola fúj!

– boli voľby 98! Vyhralo HZDS o 0,67% nad SDK. Nemôžem tomu uveriť. Tretí boli SDĽ, ďalej SMK, SNS, SOP.

30.10.1998. Bola som v humenskej televízii. Točili sme celkom zaujímavú vec. Paródiu na nenormálne používanie mobilných telefónov. Namiesto telefónov sme mali v rukách rôznu zeleninu, s ktorou sme akože telefonovali. Ja som mala obrovský Petržlen. Bolo to naozaj super.

November 1998. Okrem toho, že otca prepustili z roboty a  mama je teraz z toho stále nervózna, prežívam celkom šťastné obdobie.

26. november 1998. Milý denníček, dnes je to presne 11 mesiacov odo dňa, keď sa mi zapáčil Gabrielko. On ma stále nechce.

28. November 1998 – sobota. Ahoj denníček. Dnes sme s bratom upratovali, lebo naši boli na stavbe. Poobede sme s Maskami mali predstavenie. Hrali sme Slávika a ružu a potom Veľmi starého pána s obrovskými krídlami. Veľmi sme sa báli, že nikto nepríde pretože po prvé : Bolo veľmi vysoké vstupné- 40 sk, čo je pre Humenčana na akési hlúpe divadlo hrozne vysoká suma. Ďalej. Aký záujem majú ľudia v He o divadlo a napokon Je sobota. Šak každemu treba robic, ne na dajake ďabli kukac. Na naše prekvapenie prišlo dosť ľudí. Večer som pozerala Miss world. Teraz počúvam hitparádu predajnosti CD. Dobrú nôcku.

Sobota 5.12.98 – Deň „Dé“. Ráno som vstala na požiadavku otca, aby som mu pomohla s kobercom. Tak som sa umyla a s očami ako mínusky som šla do spálne a tým sa to začalo. PREDVIANOČNÉ UPRATOVANIE! A ako to dopadlo? Ja som vysávala a vysávač dokončil svoju životnú púť pár sekúnd po tom, ako doňho oco kopol. Mama rozbila sklo na dverách do obývačky, pohádala sa s ocom, v byte pomenila všetky koberce a veci, aké sa dali. Ináč nič zvláštne! Večer sa šlo do Dukly a potom do Plzenskej. Gabo sa rozhodol, že radšej už pôjde domov a ja ako blázon som v mraze bez kožucha vybehla za ním. Rozhodla som som že, že mu konečne poviem, že ho mám rada. Tak som to zo seba akosi vypľuvla. A on mi na to, že to vie.

Vianoce 1998 boli celkom príjemné. Boli sme všetci spolu, nehádali sme sa. A na moje prekvapenie bol aj Ježiško bohatý. Bracho dostal korčule a ja okrem voňavky a siloniek aj …diktafóóón !

26.12.1998. Dnes je tomu rok, čo sa mi páči Gabo. Žiaľ, oslavujem sama. Aj tak sa sama sebe čudujem, že som to vydržala. Večer som bola na „ svojej výročnej omši“ na šestku vo farskom kostole. Bolo to strašné…- Omšu slúžil PÍRA. Kázeň mala 30 minút! Snažil sa síce hovoriť niečo o emancipácii žien, ale veľmi mu to nešlo. A hneď zo začiatku mal poriadne okno. To som teda si všimla. Večer išiel muzikál Dracula v réžii J. Bednárika na ČT, lenže žiaľ, nemohla som to pozerať, lebo mama chcela pozerať markízu a brat VTV.

1.1.1999. Mám presne 15 a pol roka.

15.2.1999. Na Valentína dostal Gabo akýsi zaľúbený list, samozrejme všetci si myslia, že som to písala ja. Ale ja ani nemám potuchy, čo v tom liste môže byť. Určite nejaké zamilované gebuziny.

Marec 1999. Milý denníček. Dostala som sa do poriadnej kaluže v oblasti môjho citového života. Mala by som byť šťastná, lebo som sa dozvedela, že Gabo je do mňa, lenže čo z toho, keď je ako „Ceľe“ , ako teda povedal jeho oco. A ešte k tomu všetkému pribudol Majko V. Je zlatý. Balí ma a a ja neviem kudy kam.

Apríl 1999. Pohľad na Gaba mi nič nehovorí. Myslím teraz na litovca Emilia. PS: Prihlásila som sa z bioly a dostala jednotku.

Jar 1999. Prerazili Branisko, tam niekde, kde máme role, tunel na používanie z toho bude asi o sto rokov. A boli voľby prezidenta. Vyhral R. Schuster. Na leteckých dňoch v Bratislave havarovalo lietadlo. Zomrel pilot a aj jedna diváčka.

Október 1999. Hurá, hurá! Dostala som najväčšiu čokoládu vo svojom živote. Meria 35 cm a je od Martina B.,celkom zlatého štvrtáka. Ale škoda/preňho/ moje srdce je už zadané. Zas som do G…

29.10.1999. Drahý denníček, keď raz bude ktosi písať moje pamäti, asi by mal napísať, že A.T. žila v neustálych extrémoch raz veľmi vysoko hore a raz veľmi dole. Kniha by mala mať názov: „Z extrému do extrému“

9.12.1999. S Gabom sme sa prvýkrát pobozkali. Toľko som dúfala v takúto chvíľu až neviem, či nie som sklamaná.

Január 2000. V našej škole bol súčasný premiér SR- Mikuláš Dzurinda. Boli sme ho privítať, potom sme mu mohli ako študenti klásť otázky a potom sme mu odovzdali darunky. Bol to veľký papalášsky deň s komunistickou diktatúrou, lebo niektorí profáci sa dobre, že nepokakali, aby bolo všetko podľa ich predstáv. Ale ok, perfektná skúsenosť a naviac, zistila som by som mohla pracovať ako vedúca kancelárie úradu vlády alebo také čosi. Potom tu bol ešte independent Róbert Fico a kecal s nami o trestnom práve.

25. júl. Havaroval francúzky Concord. Všetci zomreli. O 5 dní letím do Japonska. Dúfam, že nie Concordom.

Neskôr. Z olympiády v Sydney máme 5 medailí. Zlato len bratia Hochšernerovci.

September 2000. S Gabom sme sa rozišli. Cez prázdniny sme šli von len raz, aj to bola vlastne cesta k nim domov. Napätie bolo citeľné.

3.2.2001. Zbláznim sa od strachu, hlavne kvôli prijímačkám na výšku. Ale teraz musím aj tak riešiť maturu. Ešte 99 dní.

Máj 2001. Zmaturovala som na čisté. Idem sa rovno ďalej učiť na prijímačky. Prvýkrát skúšam cigaretu.

1. júl 2001. Mám 18 rokov. Dnes bol oficiálne založený Národný bezpečnostný úrad. Vtedy ešte netuším, že si vedľa jeho budovy kúpim o 15 rokov byt na hypotéku, budem mať krásny petržalský výhľad a budem neustále nadávať. Na rôzne veci a javy. Napríklad na debilné rušičky z NBÚ, kvôli ktorým vypadáva internet a telefonáty sú nezrozumiteľné. Teda asi kvôli tomu…

Adriana Totiková