Časť prvá: Karol

 

Karol je úplne normálny chlapec. No, teda aspoň tak normálny, ako to puberta dovoľuje. Učí sa obstojne, má vízie do budúcnosti a žije prítomnosťou. Je zamilovaný do spolužiačky Lucie a tu je pes zakopaný. Lucia je totiž ekologicky založená osôbka, triedi odpad, upozorňuje na globálne otepľovanie, kupuje biologické materiály a Fair Trade produkty. Karolovi je to úplne jedno, veď nejaké obrovské katastrofy ešte nevidel. Nevie to ovplyvniť. A okrem toho, prečo by aj? Sú Vianoce, čas plastov a iných obalov, ktoré sa potom kopia pred smetiakom až do Valentína. Tak načo teraz vyťahovať ekológiu? Zajtra ide poslednýkrát v tomto roku do školy, potom sa vrhne na misku medovníkov v celofáne a bude na gauči čakať Vianoce. S blaženým úsmevom sa okolo desiatej uložil spať.

 

Časť druhá: Ozdoby minulosti

 

Približne o jedenástej ho vyrušil zvuk pripomínajúci tupé spadnutie. Zarazene vyskočil z postele, no bol to len mobil, ktorý sa vyšmykol z nabíjačky. Ale naozaj to bol len mobil? Spoza dverí jeho izby vychádzala svetloružová žiara. Len televízor, pomyslel si Karol, ale pre istotu to išiel skontrolovať. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych. Nezľakol sa, to by si nikdy nepriznal, ale trošku ho to predsa len vydesilo. Koho by nevydesil duch vznášajúci sa pár centimetrov nad plávajúcou podlahou uňho doma? Vyzeral ako mladé dievča, ale mohol to byť aj chlapec, ťažko povedať. Na sebe mal bielu blúzku, červeno-zelené nohavice a hnedý kožušinový kabát. Z krátkych vlasov gaštanovej farby mu viseli najrôznejšie ozdoby, slamené a drevené vyrezávané koníky, betlehemy, zlaté orechy, papierové reťaze, sušené jablká a pomaranče, imelo, zvláštne sušené bobuľky a cezmína. Hruď mu zdobil veniec z ihličia rôznych stromov. Prívetivo sa usmial a jeho modré oči zažiarili.
„Karol, správne?“ Karol si dodal odvahy a prikývol.
„Som duch minulých Vianoc.“
„Ale ja nie som lakomý,“ šepol Karol ofenzívne.
Duch sa zvonivo zasmial. „Ja viem. No svojím spôsobom si. Veď uvidíš. Moji dvaja kamaráti, ťa dnes v noci navštívia. Jeden o polnoci, ďalší o jednej. Ale teraz už musíš ísť so mnou,“ podal mu ruku. „Vezmeš ma do mojich minulých Vianoc?
Veď na to mám fotky, pamätám sa na každé.“
Duch sa opäť zasmial ako zvonkohra zo strieborných lyžičiek. „Počkaj a uvidíš.“
Karol pokrčil plecami. „Tak poďme.“
Podal duchovi ruku a cítil len jemné chvenie, ale vôbec nie nepríjemné. Zrazu zacítil prenikavú vôňu Vianoc. Ihličie z pravého stromčeka, nie tie novodobé umeliny. Jablká, škorica, pravé domáce medovníky a perníky. Na stromčeku obrátenom hore nohami viseli presne tie ozdoby, ktoré Karol nevedel ani popísať a predtým viseli na oblečení ducha. No prekvapivo mu nevadili. Bolo to iné, zvláštne, ale nádherné. Nevadilo mu, že nevidí plastové gule od výmyslu sveta vo farbách tohtoročných trendov. Nevadili mu voňavé prírodné ozdoby, hoci by inokedy povedal, že vyzerajú lacno a chudobne. Jednoducho spolu ladili a vytvárali oku lahodiace Vianoce. Karol sa pristihol, že sa usmieva s očami naširoko otvorenými, aby mu neuniklo nič z tej nádhery. Na ducha takmer zabudol, no ten sa mu opäť pripomenul svojím smiechom.
„Ideme naspäť. Domov,“ povedal potichu, no Karol sa ani nehol.
„Ešte chvíľku.“ No duch ho už schmatol, a musím uznať, že na ducha veľmi hmotne, a Karol sa zobudil doma vo svojej posteli. Bolo pár minút pred polnocou. O chvíľu má prísť druhý duch, ak to nebol len sen. Obrátil hlavou a pri posteli stála nádherná vianočná ruža s obrovskými kvetmi. Pri ruži bol úhľadný smotanový papier so škoricovou vôňou a nádherným rukopisom. Stálo tam: „Ty už budeš vedieť, čo s tým…“

 

Časť tretia: Lesk prítomnosti

 

Karol sa ani nepokúšal zaspať, takže len čo ručička hodín ukázala polnoc, vyskočil a začal hľadať ďalšieho ducha.
„Otočte sa, mladý pán,“ ozval sa za ním hlas, silne pripomínajúci hlas, ktorý predáva nepotrebné veci ako premietač na budovy a otočný kruh na chudnutie len za štyridsať eur. Karol sa otočil a takmer omdlel. Duch bol mladý, sympatický chalan, ovešaný papierikmi, označujúcimi zľavy. Oblečené mal pestrofarebné, oblečenie vo farbách tohtoročnej farby Vianoc a vlasy tvorili tenké pásiky vianočných plastových lamel a anjelských vlasov v žiarivých farbách.
„Som duch prítomných Vianoc, dámy a páni,“ predniesol pompézne. Karol sa usmial.
„Beriem ťa do obchodov po záverečnej, aby si si mohol pozrieť všetko bez zhonu. Vyber obchod, mládenec,“ graciózne mávol rukou a Karol sa ocitol vo víre trblietok. Vstal, oprášil si pyžamo od flitrového tornáda a poobzeral sa.
Bol to jeden z tých obchodov, kam ľudia chodia, ak už nemajú ani šajnu, čo kúpiť, alebo ak chcú minúť čo najmenej peňazí. Namieril si to hneď k vianočnému oddeleniu, kde sa už miešali snehuliaci, soby a mikuláškovia s päťdesiatpercentnou zľavou. A kraslice, zajačiky a valentínky očakávajúce s predstihom svoj čas. No duch ho jemne postrčil k pultu, ktorý vyzeral polozabudnutý a nikdy nepoužívaný.
„Všetko tu je ekologické, zlacnené, pekné, no neviditeľné.“
Karol sa poobzeral. Boli tam všelijaké ozdoby, darčeky a baliace papiere. Ozdoby sa veľmi podobali na tie, ktoré mu ukázal predchádzajúci duch.
„Niečo si vyber,“ ukázal duch na regál. „Len jednu vec a vyberaj múdro.“
Karol sa poobzeral. Napokon sa rozhodol pre baliaci papier z recyklovaného papiera s motívom snehových vločiek. Vzal ho opatrne do rúk.
„Tento chcem.“
Duch sa usmial a odhalil rad dokonalých bielych zubov. Oboch ich zahalil mrak farieb a zmizli. Karol sa opäť ocitol vo svojej izbe s nádherným ekologickým baliacim papierom v ruke. Položil ho vedľa vianočnej ruže a už pomaly začínal tušiť, prečo sa to všetko deje.

 

Časť štvrtá: Hrozby budúcnosti

 

Bolo niekoľko minút po polnoci, keď si Karol opäť ľahol spať, no ako sa mu zdalo, už o chvíľu ho zobudil nepríjemný pach benzínu, ropy a síry. Prestrašene sa poobzeral a potichu zvrieskol od strachu. Nad posteľou sa vznášala stará žena, chýbali jej takmer všetky zuby, z čiernych vlasov jej kvapkala ropa a jej staré rozpadávajúce šaty tvorili plastové obaly, kúsky pneumatík, mŕtve zvieratá a rozbitá elektronika.
„Som duch budúcich Vianoc,“ zaškriekala šušlavo.
Karol opatrne vstal. Duch natiahol vysušenú starú ruku a Karol sa jej len s odporom dotkol. Pach benzínu bol ešte neznesiteľnejší. Karol sa ocitol po kolená v neporiadku celého sveta a zabáral sa hlbšie a hlbšie. Duch stál nad ním a bezzubo sa usmieval.
„Plynie ti čas, človek. Ak vyrobíš z tohto odpadu niečo pekného, kým sa nezaboríš, môžeš ísť. Ak nie, zomrieš v tom, čo si za celý život nazbieral.“
Karol sa zmätene poobzeral. Toto všetko je jeho? Pomaly sa zabáral, nebol čas na polemizovanie. Rýchlo, takmer nevediac čo robí, schytil plastovú fľašu a odstrihol starými pohodenými nožnicami jej vrch. Pozrel sa naokolo a uvidel svoje staré fixky. Pomaľoval nimi spodok fľaše a nájdeným zapaľovačom zahladil jej okraje. Nebolo to síce najkrajšie dielo, no kým ho vytvoril, zaboril sa do špiny takmer po ramená. Duch sa nad jeho výtvorom pousmial.
„Nejde o krásu veci, ale o krásu srdca, ktoré ju vyrobilo.“
Karol pocítil len jemné švihnutie a zobudil sa vo svojej izbe. Pyžamo bolo stále čisté a po troch duchoch nezostalo ani stopy. Hodiny veselo preskočili z jednej hodiny na druhú. Karol sa poobzeral, no po platovej fľaši nebolo ani chýru, ani slychu. Len pri vianočnej ruži a baliacom papieri trónil nádherný kvetináč z recyklovaného plastu. Karol sa pousmial a zaspal.

 

Časť piata: Zelené Vianoce

 

Ráno sa zobudil pomerne neskoro. Na duchov si pamätal jasne a ich tri darčeky boli jasným dôkazom, že si nič nevymyslel. Pobozkal mamu, otca a s darčekmi utekal do školy slávnostne vyzdobenej len pre tento deň pred vianočnými prázdninami. Pri stole sedela Lucia. Karol to považoval za znamenie od vesmíru a jemne ju štuchol do ramena. Prekvapene sa otočila, pretože Karol sa s ňou takmer vôbec nerozprával.
„Lucia, toto je pre teba,“ podal jej obal. Udivene odbalila baliaci papier, a vykukla vianočná ruža v nádhernom kvetináči. Lucia sa veľmi potešila.
„Ďakujem, Karol. Odkiaľ to máš?“
„Nepýtaj sa, aj tak by si mi neverila,“ usmeje sa a rozmýšľa, ako by sa mohol trom duchom poďakovať.

Júlia Kanoczová

 

1. miesto v III. kategórii literárnej súťaže Vianočný príbeh