Text vznikol pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie a autor ho čítal v okne Kníhkupectvo Na korze.

 

Ouvertúra

Dalo by sa začať floskulou. Dalo by sa floskulami aj pokračovať…

Modlime sa: Pred floskulami, frázami a vetami bez naozajstných slov, pred víziami slepých a sľubmi zlodejov ochraňuj nás, Pane, aj keď sa Ti to nie vždy celkom darí a my Ti v tom pomáhame naozaj len málo alebo vôbec. Amen.

Tak teda floskula na úvod: Doba bola tehotná zmenou. Nebadateľne, alebo ak chcete, neviditeľne, nepostrehnuteľne, asi tak, ako je každá jar tehotná letom a každé leto zimou a pritom si žije svo život akoby večný, ale už dávno odsúdený a odpísaný.

Čarovné osemdesiate roky – doba, v ktorej končil novodobý starovek a prvé komunikačné satelity vyleteli do vesmíru vytýčiť hranice doby mobilnej a internetovej. Ale tu, v našom svete ohradenom ostnatým drôtom, boli telefóny uviazané na kábloch a v úradoch bol najelektronickejším zariadením varič na kávu a elektrický písací stroj z Východného Nemecka.

Ľudia už akosi boli zvyknutí na bezútešnosť vlády jednej jedinej a jedinečnej strany, ktorá mala na všetko svoje jednoduché recepty a vysvetlenia, ale časom si každý našiel svoju cestu k skromnému blahobytu, klietkovej slobode a definície krádeže boli romanticky obrúsené a pragmaticky redukované.

Jedna, jediná a jedinečná strana ako gubernátor provincie stvorila svet, ktorý síce nezaberal podstatnú časť zemegule, ale akosi sa dal ovládať a s božským pokojom a únavou po dobre vykonanej práci odpočívala na vavrínoch. Aj keď možno hliadky na strážnych vežiach vysielali občas varovné signály, v pohodlnom teple travertínových a mramorových palácov nezneli nijako hrozivo a verchuška sa nimi nedala nijako zvlášť rušiť. Napokon mala na to svoje inštitúcie a ľudí a tí možno chceli vidieť dopredu a pripravovali si v tichosti svoje plány B.

Modlime sa: Ako bolo včera, nech je aj dnes, aj zajtra, poprípade aspoň trošku lepšie, ak už nie pre všetkých, tak aspoň pre nás, ktorým si dal moc a teda aj rozum. Všetkým daj, Pane, viac banánov, spišských párkov a devízových prísľubov. Amen.

V mojom prípade je tento revolučný príbeh či skôr jeho začiatok zasadený do Humenného, do prostredia stranou a štátom riadenej a miestami aj trochu s nevôľou trpenej kultúry. Ako absolvent kulturológie s doktorským titulom som nastúpil na Okresné osvetové stredisko, inštitúciu, ktorú mi kulturologickí pedagógovia za štyri roky štúdia dokonale zatajili. Myslím, že polovica z nich o jej existencii ani nevedela a tá druhá polovica ju nepovažovala za hodnú zmienky.

Východ republiky ako gubernia gubernie mal svoje silné rodinno-rustikálne tradície aj určitú mieru akejsi blahosklonnej dobromyseľnej tolerancie. Na osvete preto bola zmes šikovných a zapálených ľudí a manželiek významných príbuzných a známych, ktoré si chceli posedieť v teple a priniesť domov výplatu. Kvintesencia riadiacej práce a socialistickej demokracie zaznela z úst direktora na záver jednej z porád a je hodna, aby bola uvedená v doslovnom znení: „Môžete si myslieť kto chce, čo chce, ale tak to bude“. A naozaj bolo – mysleli sme si každý, čo kto chcel. A niektorým bolo jasné, že až také jednoduché to zase nemôže byť. Lenže dôležité bolo, aby to tak vyzeralo.

Zomrel Brežnev, predtým takmer rovnako večne živý ako Lenin. Komunistický svet posmutnel, povinne sme všetci kondolovali, držali stráž v kondolenčnej miestnosti a v pracovnej dobe sme tri hodiny pozerali na priamy prenos pohrebu. Chvíľu sa nevedelo, čo a ako ďalej, tak sa riešenie ešte posunulo – na čelo strany a teda aj červeného Východného bloku vysadili staručkého bývalého šéfa KGB a získal sa rok-dva na zváženie celej situácie. Ďaľší pohreb v priamom prenose a už tu bol Gorbačov, súdruh prorok zmien, objavili sa nové slová – perestrojka a glasnosť a desiatky ruských apoštolov naklusalo aj na Slovensko vysvetľovať, čo znamenajú. V praxi to vyzeralo tak, že kultúrne inštitúcie naklusali na prednášku nejakého Michaila Sergejeviča o novej dobe a nových vetroch a o pár dní aplikáciu požiadaviek do domácej praxe prišiel vysvetliť poverený okresný súdruh, ktorý už Gorbačovove vízie prevtelil do vyluhovanej a predžutej podoby, aby sme to pochopili správne. Hlavným poslaním zmien bolo, ako som správne pochopil, že v pracovnej dobe sa musí prestať chlastať. Zreteľne sa to týkalo najmä pracujúcich v podriadených inštitúciách a pozíciách, lebo fungujúce riadenie by bolo chybou nejako meniť.

Vtedy som slovenskú perestrojku okomentoval takto:

Prečo by sme sa zrazu starali,

Keď sme doteraz iba tárali.

Pri tomto ozdravení povinnom

Budem tárať, hoci o inom.

Nežné leto, zamatová jeseň

Roky som sa aj vo svojom voľnom čase venoval záujmovej umeleckej činnosti. Koncom 80-tych rokov sme s Milošom Železňákom tvorili folkové duo PVC HUBA, ktoré už malo celkom dobrý zvuk a za sebou aj množstvo vystúpení po festivaloch a kluboch na Slovensku aj v Čechách, dobre sme sa poznali so všetkými slovenskými pesničkármi aj väčšinou českých, aj s tými, ktorí za sebou ako magnet priťahovali vždy svorku tajných. Pracoval som vtedy v múzeu v Levoči a organizoval tam koncerty – jedným z nich bol aj koncert Ivana Hoffmana (neskoršieho autora revolučného hitu Slúbili sme si lásku) niekedy koncom roka 1988 alebo začiatkom 89-eho. Ivan bol zamestnaný ako fotograf reštaurátorského ústavu, hlboko veriaci a vo svojich piesňach úprimný otvorený človek.

Koncert mal úspech a kolegovia mi na druhý deň hovorili: „To bolo zloženie publika, to sa často nezažije – v prvej rade levočská fara a farári z okolia, v druhej eštebáci a od tretej reštaurátori, pamiatkári a ostatná kultúrna smotánka slobodného kráľovského mesta.“

V auguste 1989 som s rodinou trávil dovolenku u kamaráta v Karlových Varoch. Neďaleko mal chalupu pesničkár Jiří Dědeček, išli sme ho tam pozrieť. Posedeli sme v sade, vypili kávu, pokecali, potom vytiahol petičné hárky a dal mi podpísať Několik vět. Vrátili sme sa do Varov, bolo 21-eho, výročie pomoci spojeneckých armád a už vládla nervozita – po uliciach sa premávali otvorené nákladiaky a na korbe viezli plne vyzbrojené policajné poriadkové sily, keby sa náhodou čosi… Biele prilby, plexi štíty, obušky a samopaly, takých policajtov som len v predchádzajúcich dňoch videl na rakúskej či nemeckej televízii v reportážach z Prahy, kde Východní Nemci húfne prichádzali na západonemeckú ambasádu, lebo chceli vidieť Berlínsky múr z druhej strany. Vďaka tej televízii sme vedeli aj o poslednej ceste trabantov do Maďarska, ktoré otvorilo hranice s Rakúskom a stovky opustených umelohmotových autíčok stáli na všetkých cestách okolo hraníc, kým ich šoféri s rodinami už kráčali za víziou života, ktorý im toľké roky starostlivé vlády maľovali v 40 odtieňoch čiernej.

Rozsypávalo sa to v Poľsku, Nemecku, Maďarsku, len československá verchuška a jej médiá sa tvárili, že sa nič nedeje.

Peter Tatarko, Milošov kamarát, ktorý sa priženil do Humenného a študoval v Bratislave. Na inernáte Mladá Garda poriadali festival Folková zima, na ktorý sme dostali pozvanie. Tešili sme sa – Miloš býval v Humennom, ja v Levoči, mohli sme mať tri okrem vystúpenia aj čas na skúšky a stretnutie so známymi muzikantmi. Termín festivalu bol 23. – 25. novembra 1989.

Ale už pár dní predtým v správach štátnej televízie o oslavách dňa študentstva pohoršená redaktorka hovorila o tom, že sa hŕstka neprajníkov a protispoločenských živlov pokúsila zneužiť študentské oslavné zhromaždenie bla, bla, bla. Jasná upútavka, že si večer treba zapnúť rádio a vypočuť, ako to vidia v Slobodnej Európe či na Hlase Ameriky. A tam to videli celkom inak a videli to inak aj účastníci, s ktorými robili rozhovory a na druhý deň už hovorili aj ľudia zo Slovenska a naše účinkovanie na festivale zrazu malo celkom inú chuť, farbu a vôňu.

Už vo vlaku bola atmosféra úplne iná ako predtým – bol plný ľudí, ktorí cestovali na mítingy a o ničom inom sa ani nehovorilo.

Internát bol vyzdobený transparentmi, plagátmi, výzvami, pokynmi – revolúciu predsa robili študenti a svoju prácu robili zodpovedne a s nadšením, vyzerali šťastne, boli unavení a v tvárach mali žiarivé svetlo radosti z toho, že môžu byť pri rúcaní starej šedivej stavby, ktorej obvodové múry držali pokope pokope už len vďaka koreňom buriny, ktorá ich poprerastala krížom-krážom, ale vnútri už nebolo nič, len sutiny a smrad dohnívajúceho nekonečna.

Zaprezentovali sme sa, ubytovali, odložili gitary a poslúchali organizačné pokyny. Boli asi takéto – Večer sa nehrá, všetci idú na míting, zajtra doobedu aj poobede na vyplnenie času do mítingu si môže zahrať kto chce a večer sa ide na míting.

Súmrak vyháňal ľudí na námestie SNP. Ešte nebolo jasno, ale už nebola tma.

Námestie, ktoré som poznal ako šedivé, mizerne osvetlené a večer takmer prázdne, oživili ho len ľudia, vychádzajúci z kina, hlúčik študentov pred Véčkom alebo rozgurážené partie, ktoré chceli bujaré popoludnie ukončiť v kiosku pod Manderlákom alebo si dať desať deka tresky v poslednom otvorenom bufete, to námestie sa teraz stalo slávnostne rozsvietenou scénou pre nádherné divadlo, v ktorom neboli herci a diváci, boli len tvorcovia, ktorí boli zároveň účinkujúcimi a všetky role boli improvizáciou, ale všetko šlo úžasne presne a hladko, pridávali sa aj policajti, ktorí celé roky boli školení a používaní, aby nič podobného nedopustili, muzikanti námestie ozvučili tak, aby sa hlas ulice dostal aj do palácov bezradných vládcov a pri mikrofóne sa striedali tváre známych i neznámych, pozdravy dedín, miest, fabrík a škôl, ktoré sa k revolúcii pripájali, všetci vedeli, čo sa deje aj bez internetu a mobilov a aj napriek tomu, že štátna moc a ideológia si kŕčovito držala svoje médiá a zosúvala sa do prepadliska len po milimetríkoch, ale tu na námestí bolo jasné, že sa to už zastaviť nedá a tisícky kľúčov podchvíľou starej dobe odzvonilo nádherný song na rozlúčku. Všetky slogany, pokriky a skandovanie tisícov očarených ľudí hovorili vlastne len jedno: „Už máme po krk tej nudnej a šedivej pretvárky“ a znamenalo to, že čokoľvek príde, musí byť nevyhnutne krajšie a lepšie ako to, čo sme zažívali doteraz, ako to budovanie beztriednej spoločnosti z pochybných tehličiek lží a hlúpostí. Ešte sme nevedeli, čo vlastne chceme a čo očakávame, očakávali sme orwellovsko-pinkfloydovské okrídlené svine. Ale čo bolo najúžasnejšie – niekde na dne oceánu našich duší sa prebudil uväznený a zabudnutý mýtický Kraken dobra a s mohutnou silou napĺňal celé námestie aj celú krajinu.

A na to všetko husto, ticho a vytrvalo padali obrovské vločky prvého novembrového snehu, ktoré sa v tej krásnej horúčave ľudského porozumenia hneď roztápali na našich tvárach a v našich očiach, ktoré asi vďaka tomu boli trochu viac lesklé a odrážali sa v nich svetielka nádeje a iskričky zo zapálených prskaviek, lebo tak nečakane prišli Vianoce už o mesiac skôr a navzájom sme si dávali darčeky viery a lásky.

Viezli sme sa domov na Východ a vo vlaku bolo zase plno našich bratov a sestier a očakávania všetkého dobrého, čo takéto zázračné predčasné Vianoce môžu a musia priniesť.

Doma to ešte také rozžiarené nebolo, ľudia sa chceli pýtať, ale veľmi nebolo koho, v televízii sa už objavili aj diskusie s tribúnmi revolúcie, revolučné hnutie už dostalo aj názov Verejnosť proti násiliu, bolo už aj logo, neúnavní študenti sa rozliezali po celom Slovensku a roznášali tlačoviny a odznaky. S kolegom Gabom Lukáčom sme hneď v pondelok ráno odbehli do Spišskej Novej Vsi, zistiť, čo a ako, ale na počudovanie sme sa stretli s dosť opatrnou vyčkávacou reakciou, v Levoči však nebol problém dať dokopy partiu divadelníkov, úlohu dňa sformuloval Lalo Péchy jednoznačne a presne: „A my čo? Budeme sedieť ako kvargle a čakať?“ Náš malý revolučný výbor sa usadil v našej kancelárii v múzeu, okamžite sa to vedelo, diskutovali sme, plánovali… Chodilo tam množstvo ľudí, ale dodnes si spomínam na dôchodkyňu, ktorá nás len prišla pozdraviť, zaželať úspech a priniesla nám kilo kávy, čerstvo dovezenej z Viedne. Čosi, na čo by sme ešte pred niekoľkými dňami ani len nepomysleli a napokon by to ani nebolo možné – devízový prísľub sa vybavoval pol roka a nie každý ho dostal.

Veci dostávali spád – Slovensko bolo na nohách, ale súdruhovia sedeli na svojich stoličkách a nikam sa im nechcelo. Neustále mávali dvoma-troma podpornými stanoviskami od posledných loajálnych závodných výborov strany, ale to už nikto nebral príliš vážne, už aj tí najbojazlivejší verejne odhadzovali červené knižky. Aby sa to posunulo, zorganizoval sa manifestačný generálny štrajk, nech režim pochopí, že tentoraz to už naozaj neustojí.

V noci v Levoči napadlo pár centimetrov nového snehu a ráno bola obloha jasná a vzduch krásne mrazivý. Informáciu o štrajku sme rozšírili a celé dopoludnia poslovia prinášali dobré správy. Dlho pred plánovaným začiatkom sme stáli na poschodí levočskej radnice pod renesančnými arkádami a s radostným očakávaním sme dýchali vzduch, ktorý chutil oveľa slobodnejšie, ako sme boli zvyknutí. Biely sneh ešte ležal nedotknutý a čistý a čakal na prvé stopy, ktoré v ňom začnú písať novú históriu.

Epilóg ako ouvertúra

Nikdy predtým ani nikdy potom som nezažil toľko a takých náhlych zmien, ako v tom krátkom období od novembra do januára či februára. Prichádzali jedna za druhou – menila sa ústava, z prvých sa stávali poslední a z posledných prví, národ sa zamiloval do ľudí, ktorých včera ani nepoznal, do politiky vstupovali neznámi, ale aj známi, ktorí s ňou predtým nič nemali, v obchodoch sa objavoval nový tovar – v elektre mali vo výklade vajíčka, v drogérii rifle, súkromné podnikanie zrazu nebolo podozrivou až zločineckou činnosťou, kostoly boli plné komunistov, dlhoročná nomenklatúrna kádrovačka sa zrazu rozsypala na popol – na odvolanie akéhokoľvek riaditeľa stačilo, aby mu na dvere zaklopali dvaja-traja robotníci v zamastených montérkach a povedali: My sme VPN a odvolávame vás…. Nikde však nebolo počuť, že by sa takáto možnosť nejako zneužila – za prvé preto, že tá dlhoročná kádrová práca väčšinou posadila do teplých kresiel loajálnych trubirohov, ale aj preto, že ľudia boli ešte stále naplnení novembrovou energiou lásky a pravdy.

Hneď v decembri sa objavili stohy letákov s farebnou fotografiou Václava Havla, pod ktorou bolo napísané: „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ A v tých dňoch aj naozaj vyhrávala.

Ale Jaromír Nohavica už pár rokov predtým do češtiny prebásnil a prespieval pieseň Vladimíra Vysockého, v ktorej znie: „Jistěže na světě zvítězí pravda, ale až dokáže to, co dokáže lež…“

Ale toto je už iný príbeh, každodennejší, obyčajnejší, niekedy trochu ako ráno po opici.

No ten novembrový stál za to a som rád, že som ho prežil intenzívne a naplno. Ak v sebe dokážeme nájsť aspoň čriepky, závan či tieň toho opäť ukrytého a spiaceho slovenského Krakena dobra, nie sme stratení.

Štefan Baláž

november 2019